aktuality Rómsky literárny klub

Niečo sa začína, niečo sa ukončí,

vždy, keď k nám prichádza tichý čas vianočný.

Schúlené domčeky v bielučkej perine,

zakliaty konár v skle ani sa nepohne.


Na okná vtáčatá nesmelo ďobkajú,

teplé ľudské dlane im zahynúť nedajú.

Zaševeľ lístoček v zmrznutej korune,

ty, čo ťa vietor tam zabudol na strome.


Zaševeľ bielej tme, že človek srdce má,

srdce, čo roztopí ľadovce v jazerách.

Do noci padajú tri vločky jagavé,

snáď jedna splní z nich detičkám želanie.


Tichá noc, svätá noc, Ježiško maličký,

ku vám sa spínajú aj čierne ručičky.

Aj čierne očičká chcú žiariť šťastíčkom,

s tou svojou chvejúcou nesmelou dušičkou.



Vstúpila Tichá noc, svätá noc do sŕdc nám.

Čas čarovný vianočný osloboď lásku v nás.

Zima ju spútala snehovým závojom,

ty, zvonček spiežový, odzvoníš planým snom.


Dopraj im lásky čas, hojnosti, radosti.

Ten, kto raz spáchal zlo, dnes sa mu odpustí.

Nech nie je nikto sám, kto v srdci lásku má,

kto aspoň raz lásku dal, úprimne miloval.


Všetko zlé prikryla belostná perina,

vianočná rozprávka svoj príbeh začína.

Tak tíško počúvaj, ona má vzácnu moc

premeniť rozprávku na krásnu skutočnosť.


Niečo k nám prichádza, niečo sa ukončí,

vždy, keď k nám blíži sa tichý čas vianočný.

I dlaň, čo skúpa je – no možno len chudobná,

štedro sa roztvorí – teplo ti odovzdá.


Srdiečka šepkajú: „Všetko ti odpustím.“

S pátosom vítame tichý čas vianočný.

Do detstva vráti nás i vločka snehová,

dušu nám očistí jej skvostná beloba.


Pri vôni ihličia, v jagavom svetle sviec,

na to, čo čas ti vzal, možno si spomenieš.

Človeka blízkeho vzal a viac nevráti,

v spomienkach zostaneš vždy v jeho objatí.


Blíži sa Nový rok, ktorý ti šancu dá,

napraviť všetko zlé a začať odznova.

Kto túžby napĺňa, kto má tú veľkú moc?

Tíško! Už prichádza Tichá noc – svätá.



Pavla Cicková: TICHÝ ČAS VIANOČNÝ


Valaso uľol, valaso agorisaľel,

sar kamende avel bi laveskero idejo

karačutno.

Garude kherora andi parňi duhna,

adi raňikori ando caklo ačhol.


Pre blaka čirikle darutnam

 andro muja rakinen,

manušeskere tate burňika len temerel

namuken.

Ševelin patroro faďime upruno,

tu so tut i balvaľ bistrerďa

pre agaca agurutno.


La parňa raťake ševelin o sune,

so čhavore romane nadžanen te

phenel.

Lengere sunore o daja phiraven,

lengere aťhora o sune garuven.


Andi rat peren ma trin čerheňa jivune,

nek le čhavorenge anen palek sune.

Bi laveskeri raťi,  sentňi raťi, Ježiško tiknoro,

ke tute vazdel pe te kalo vastoro.





Valoso uľol, valaso agorisaľel,

sar kamende avel bi laveskero idejo karačutno.

E burňik so nadel – mer nane so te del –

rozpharavel pe tuke – o tato tut dela sar

o khamoro.


O jilo phenel : „Sa tuke odmuka“

lošanam užaras idejo karačutno šukar.

Ando čhavorutno amen anla palek čerheňori

jivutňi, o vodi amenge šužarla lakero parnipe.


Snaga suvjali, sagošno momeľi,

o momeľa ma phabon.

Kas kana našaďal avel gondolato – manuše so

sľa tuke pašek o idejo ľiľa, palek ma nadiňa,

ando gondolato sľal ande leskeri musi.



Avel nevo berš, oda tut domukľa,

so kerďal nalačham, te des pro lačhipe.

Ko tre sune kerla pro čačipen, kas hi ajsi zor?

Čit! Ma avel kamende –

bi laveskeri raťi – sentňi raťi.

BI  LAVESKERO  IDEJO KARAČUTNO  


Martin Fočár: NÁROD, ODKIAĽ SI? ROMIPEN  KHATAR SAL?

web: rolik.eu, emial: klubromspisovatelov@gmail.com, fb:rolikrolik